6. ČASŤ: ZMENA MYSLENIA - KONIEC CESTY MÔŽE BYŤ JEJ ZAČIATOK

... pokračovanie

V januári som celý mesiac odpočívala a nerobila vôbec nič. Veď onedlho sa situácia sama vyrieši a ja pôjdem do práce. Tak prečo si neoddýchnuť. Vlastne už je marec a stále sme doma 😂 

V tom období sa ku mne dostala písaná trilógia Rozhovory s Bohom vďaka kamarátke. Hltala som stranu za stranou, neveriac vlastným očiam. Všetko čo som kedy predpokladala, domýšľala, čo mi napadlo, všetko čo sa mi snívalo, čo som cítila a o čom som presviedčala všetkých naokolo, bolo v tých knihách. Nechápala som ako sa mohli dostať ku mne a zároveň som chápala, že práve teraz prišiel čas spoznať pravdu. Zahĺbiť sa do života, spoznať viac Boha, vesmír a všetko to nepochopiteľné okolo mňa. Všetky tri knihy som prečítala celkom rýchlo. Nič zaujímavejšie som doteraz nečítala. Dokonca aj tie najzaujímavejšie knihy sa mi popri týchto zdali ako rozprávky. Niečo ako predjedlo alebo predpremiéra. Nikde som nemala tak dôkladne vysvetlené všetky otázky o živote. styld

Mnohí môžu popierať pravdivosť riadkov v tejto trilógii, no niekoľko rokov mávam sny. Sny o budúcnosti, o Bohu, svätých, mŕtvych, nebi aj pekle. Vlastne vždy sa mi snívalo, že nebo a peklo nejestvuje. Keď pred rokmi zomrela moja teta, prisnil sa mi o nej sen. Bola krásna. Taká ako nikdy v reálnom živote. Veselá, spokojná, usmiata, otvorená, plná lásky. Jediné čo mala zvláštne bola obviazaná pravá ruka od prstov až po zápästie. Pýtala som sa jej či je už v nebi a ona mi na to odpovedala: "Dejka. Žiadne nebo neexistuje. Zatiaľ nie som v nebi ale je tu krásne." Hovorila aj viac, ale to si nechám pre seba. Spomenula som si na ten sen pri filme Jak přicházejí sny. Viackrát sa mi snívalo o Bohu. Vlastne som ho nikdy v sne nevidela, lebo sa neukázal. Iba raz, aj to bol akoby v inom tele. A nezabudol ma napomenúť: "Dejka, Dejka stále máš predsudky a odmietaš ma, neveríš že som to ja". Bol totižto bezdomovcom, ktorého som sa bála vpustiť do auta. Neskutočne bol neobytný, až nepríjemne 😄 Tak som zrýchľovala a on behal za mnou. Až sa objavil počas jazdy na zadnom sedadle ešte s akýmsi svojim pomocníkom či kto to bol a ja som nechápala... 😲

Preto týmto knihám verím. To čo mi povedal v snoch je totožné s knihami. 

Premena v mojom vnútri vlastne začala faktom, že duša je na svete preto, aby objavila svoje "JA". Že nič nie je dobré a nič nie je zlé. Nie je dobro a nie je zlo, je len láska a strach, je len absolútno, všetko je relatívne, život je len ilúzia. Nemusíme sa o nič snažiť aby sme niečo dosiahli, lebo to už máme. Všetci sme jedno, my sme Boh a Boh sme my. A všetko čo je naokolo je len ilúzia, žijeme podľa našich predstáv a sami tvoríme tento svet svojimi myšlienkami. Je toho omnoho viac, no na tieto fakty si momentálne spomínam. Najviac ma oslovili. Zrazu mi začalo dávať zmysel Sväté písmo, kvantová fyzika (teda aspoň základy, ktoré o nej viem), psychológia, vesmír, život, ľudské telo, bunka, aj kopec za domom. Zrazu všetko bolo ja a všetko mi patrilo, pričom som ja patrila všetkému. Telo nenapĺňala duša, ale dušu napĺňalo telo. Všetko bolo nové, hlbšie, reálnejšie. Každý deň, každú minútu dňa som premýšľala nad celým vesmírom, nad Bohom. Nad tým ako to funguje tam, tu, hentam, aká sme primitívna spoločnosť, ako môžme riešiť veci úplne inak. Ako je Láska základom nášho bytia, ako sme my Láskou, ako je Boh Láska, ako Boh sme my. Veľa som chodievala aj chodievam do prírody. Tam nachádzam najviac odpovedí, meditujem a pýtam sa.

Príroda je najlepší relax a miesto na odpovede. Najviac odpovedí som dostala na týchto miestach...

Všetko mi zrazu začalo do seba zapadať. Skladala som kúsky skladačky a začala chápať aj môj život. Prečo sa vyvíja ako sa vyvíjal doteraz, prečo som zažila čo som zažila, ako ho môžem zmeniť a formovať prítomnosť aj budúcnosť. Ako vytvárať vlastné ja. To pravé, moje "JA". 

Predtým som málokedy prejavovala svoje skutočné ja. Skrývala som sa za masku, ktorú som si vytvorila ešte v detstve. Stávala som sa takou, akou ma chceli mať ostatní. Hoci si to málokto všimol. Vlastne ani ja sama nie. Nosila som masku, za ktorou moje skutočné "JA" krpatelo a strácalo význam "JA". Rokmi sa z "JA" stalo "ONI". Bola som každým, no nie sebou. Chcela som všetkým vyhovieť. Aby boli šťastní. Myslela som si, že ak budem robiť čo chcú ostatní, budú ma mať radšej. Lebo ak poviem môj názor, nahnevajú sa, neozvú, urazím ich... A tak som transformovala svoje vnútro na prispôsobovanie sa ostatným. Moje farebné, veselé a šibnuté "JA" pomaly upadalo. Bolo šedé a čiernobiele, smutné a nudné. Až teraz vidím kam to všetko viedlo. Čomu ma to malo naučiť. 

Práca na sebe samom nie je len o raste. Je aj o pádoch. Lebo keby nebolo pádov, nevedeli by sme rozlíšiť medzi láskou a strachom. Nevedeli by sme čo chceme a čo nie, čo nám vyhovuje a čo nás zaťažuje. Nevedeli by sme rozlíšiť správne od nesprávneho a nedokázali by sme dávať a dostávať.

A v čom nakoniec spočíva môj duchovný rast? V tom, že som začala počúvať čo chce moja duša. Začínam sa spoznávať. Po rokoch vnímam ako mi robí dobre, keď robím to čo skutočne v danej chvíli chce moje vnútro. Začínam nachádzať skutočnú pravdu a šťastie. A to všetko ma napĺňa. Zjednodušuje život, otvára nové možnosti, učí žiť v prítomnom okamihu. Dnes už koniec mojej cesty vnímam ako nový začiatok. Lebo nič nemá začiatok ani koniec...

... pokračovanie nabudúce ♥