2. ČASŤ: ZMENA MYSLENIA - NEVZDÁVAJ SA A CHOĎ ĎALEJ
... pokračovanie
Po Farme
Tu sa dozviete drobnosti, o ktorých možno neviete. Opíšem aspoň niektoré okamihy. Lebo aj chvíle na Farme ovplyvnili môj terajší život.
Trvalo asi 3-4 mesiace kým som si užívala 5 minút slávy z Farmy. No neskôr, ako som už spomínala, začali média rozoberať každé slovo a fotku na mojom IG profile. Nikdy som nečakala, že ak nie si výherca, budú sa o teba toľko zaujímať. Keby som sa na to psychicky pripravila, beriem to úplne inak. Určite by som to využila inak a vo svoj prospech. Keď je človek na čokoľvek pripravený vopred, vie ako to využiť a z citrónov urobiť limonádu.
Hneď po vypadnutí z duelu Farmy ma autom vzal veľmi príjemný chalanisko zo štábu do akejsi vedľajšej dediny. Bolo neskoré popoludnie a ja som po mesiaci na statku ledva vedela šoférovať. Triasla som sa od hladu a únavy, bola mi zima. Už neviem ako sa volal ten chalan, ale vzal ma ten deň na večeru. Cítila som sa mu taká vďačná 💓
Po mesiaci v smrade a špine mi takéto posedenie pripadalo akoby som bola kráľovná a to sme sedeli len v akejsi dedinskej reštike 😂 Hoci si vôbec nespomeniem na jeho meno a tvár, dodnes si pamätám náš rozhovor. Nezabudnem ako sa ma pýtal, čo plánujem po Farme na Instagrame alebo či mám nejaký plán podnikania. Mne ani len nenapadlo, že ľudia chodia na Farmu kvôli followerom alebo tak 😂😂 Povedala som mu, že chcem robiť svet krajším a byť stále taká šialená, robiť ľuďom radosť. Ešte si pamätám aký bol prekvapený, že som vraj skromná. Tuším som si objednala len slepačí vývar. Nemala som peniaze a bolo mi trápne nechať sa pozývať cudzím človekom 😄 Ale poviem vám, po mesiaci na statku to bol ten NAJLEPŠÍ vývar na svete! Nikto kto nezažil Farmu alebo podobný život aspoň na mesiac, si nikdy neuvedomí ako dobre si žijeme v tejto dobe. Žiaden "lokdón" nie je utrpením. Máme všetko len neustále repceme. Tam som sa naučila skutočne tešiť z jedla. Síce si dnes na to už vôbec nespomeniem, ani mi ten čas na Farme nejako neprirástol k srdcu, ale naučil ma veľa o sebe.
Deň pred duelom. Vpravo Easy, vľavo Guľko.
Jediné čo mi dodnes chýba je Guľo. Zvyknem na neho myslieť aké by to bolo, keby som ho teraz stretla. Nikdy som už nebola pozrieť, lebo by som veľmi plakala. Od šťastia aj zármutku. Stále mi trhá srdce tá posledná chvíľa s ním. Doniesli ho na duel a nechali v publiku pred poslednou disciplínou. Nejako ma to zlomilo a asi aj troška oslabilo, lebo som sa rozcítila. ALE DONIESLI HO LEN PRE MŇA 😍 Cítila som, že ma tam má niekto naozaj veľmi rád. Síce som sa mu za to nikdy nepoďakovala ale viem, že ten človek na mňa veľa myslel. Celú tú dobu som to cítila.
A ja zasa plačem ako píšem tieto riadky o Guľovi. Mám pocit zármutku, že som sa s ním nepomojkala a nerozlúčila. Rovno po dueli všetci kamsi zmizli a ja som nemala tú možnosť povedať mu, že mi je to ľúto. Stále som mu sľúbila, že sa vrátim len kvôli nemu a cítila som sa dlho akoby som ho sklamala (aj keď on je pes a určite mu to bolo jedno 😂). Bolo medzi nami veľmi silné puto. Hoci mi liezlo na nervy ako ma neustále kusal, trhal legíny a rozhrýzol vždy len moje topánky 😂 Nechápem ale teraz fakt revem 😂😂😂 jednoducho ja sa nerada lúčim. Lebo keď mi niekto prirastie k srdcu a stratím ho, dokážem sa preto trápiť aj roky. Preto sa snažím na nikoho z ľudí už nepripútať. Ťažko znášam odlúčenie. Tak som radšej naoko chladná mrcha nech nerevem ako decko 😂😂😂
Vlastne si pamätám úplne všetko z Farmy akoby to bolo dnes. Rozhovory pred ňou, ľudí, to že som v hoteli jedla šošovicovú polievku za 2,50€ deň predtým. Detaily nebudem písať. Farma predsa musí mať aj rúško tajomstva a ostať pre všetkých záhadou. Ale jedno vám poviem. Je to tam naozaj také ako vidíte v televízii. Tiež som si myslela, že na noc chodia účinkujúci do hotela a jedia v reštike 😂😂😂😂. Žiaľ nie je to tak a jedla je fakt pomenej...
"Koruna" a prelomový rok 2020
Január 2020 bol plný očakávaní a plánov. Tešila som sa, že mám konečne voľnejšie obdobie nie len v práci. Mohla som teda oddychovať a začať sa zároveň venovať novému projektu - vlastnej značke DEYA. No na skutočnú realizáciu môjho sna som nemala dostatok financií. Rozhodla som sa teda začať vyrábať veci pre seba a tak som oslovila slovenského výrobcu kabeliek a niekoľko krajčírok. Chcela som pre seba limitku kabeliek a oblečenia. Najskôr jednu, dve a ak by sa zapáčili followerom, mala by som e-shop. Avšak moja predstava bola uskutočniteľná v náklade viac ako dvetisíc eur. Nakoľko som bola v reality show a ľudia ma ako tak poznali, dohodli sme sa s výrobcom tašiek na spolupráci. Nechcem to sem bližšie popisovať, nakoľko rešpektujem súkromie tretích osôb a firiem 😉
Leto v Bratislave
Avšak celá situácia sa skomplikovala príchodom 13. marca 2020. Prišla "Koruna" a s ňou prvý "Lokdón".
Uzavreli sa hranice, sťažili podmienky na realizáciu môjho sna. Vlastne som sa tomuto obdobiu nesmierne tešila pretože práca kaderníčky (ak ju robíte naplno) celkom vyčerpáva. Ja kancelárska krysa nonstop na nohách 😄 Chrbát ani nohy ma síce neboleli, ale začala som stále viac cítiť zápästie pravej ruky. Rok predtým som začala robiť interiérový dizajn a pri kreslení v grafických programoch sa to už neskôr nedalo vydržať. Začala mi tŕpnuť ruka, rameno a pichľavú bolesť som pri niektorých pohyboch cítila až pod kolenom pravej nohy. Musela som s tým prestať (rovnako som to pociťovala pred rokmi pri projektovaní). Neustále som premýšľala čo by som mohla robiť okrem kaderníctva a projektovania, čo mi nebude namáhať ruku a dýchacie cesty. Sliznica v nose tiež nebola nič moc a každú zimu som mala dusivý kašeľ z farieb. Potrebovala som biznis, ktorý by bol zelenou aj pre moje zdravie. Preto som sa rozhodla, že vlastná značka môže byť skvelý kompromis pre zdravie aj boľavú ruku.
Koncom marca vyvrcholilo moje sedenie doma kvôli "korune". Chcelo to zmenu. Pracovala som na svojom vnútri, cvičila som, no psychika šla v apríli dolu vodou a so všetkým som sekla. Cítila som sa osamelo a stále viac som túžila ísť do Bratislavy. Nič sa mi nechcelo, do všetkého som sa nútila. Nebola to náhoda, že mi do života prišli ľudia, ktorí mi v tom pomohli a podporili ma. Začala som vidieť svetlo na konci tunela a bola som šťastná že sa život dáva pomaly do dobrých koľají. Začala som si v Bratislave hľadať prácu (bez toho by som tam nešla). Oslovila som niekoľko firiem, či náhodou... Po absolvovaní pohovorov som sa rozhodla pre kadernícky salón. Netušiac aké to je pracovať po viac ako troch rokoch pre niekoho iného. Som skôr typ riadiaceho pracovníka a organizačné činnosti. Málokedy sa stretávam so šéfmi firiem, ktorých som ochotná počúvať a sú pre mňa prirodzenou autoritou. Prevažne mám na riadenie zamestnancov, organizáciu firmy, komunikáciu ako aj pracovné postupy odlišné koncepcie ako sú zaužívané slovenskými podnikateľmi. Občas mi vedenie menších slovenských podnikov pripadá ako za socializmu - gestapo "A poďme na to! Nikdy som nepodnikal, netuším o čom to je, ale mám peniaze som Big Boss. Všetci ma budete počúvať, lebo na tvoje miesto čakajú ďalší, ktorí budú veľmi radi robiť za minimálnu mzdu tvoju prácu..." Dávajú ľuďom pocit, že ich vykúpili z ich nešťastia, že pre nich vytvárajú lepšie životné podmienky. Je to žiaľ len ilúzia, ktorej ľudia veria pričom netušia, že sa môžu mať lepšie. Stačí len pohnúť rozumom a posnažiť sa...
Tento výlet vo mne zanechal silné spomienky. Podobnú nádheru som roky nevidela.
Určite sa tam vrátim. Bola to slasť pre oči. Človek sa cítil ako v nebi.
Ale toto je na inú tému, poďme ďalej.
Našla som si prácu, neskôr aj bývanie rovno v tej istej budove ako prácu, len na 6. poschodí nad salónom. Dokonalosť sama. Veľmi som sa tešila. Nevedela som sa dočkať dňa, kedy tam nastúpim. Pomaličky som sa snažila predať môj salón v Námestove. Bola som presvedčená, že tam chcem čím skôr žiť. Plnil sa mi sen. Nie preto, že by Bratislava bola v mojich očiach extrémne lákavá a krásna (hoci sa mi páči okolie a príroda). Ale sú tam možnosti, ktoré nikde na Slovensku nie sú. A ísť žiť do zahraničia sama (kde sú určite lepšie možnosti) neprichádzalo do úvahy. Do práce som nastúpila po lete. Všetko bolo úžasné. Bývanie, okolie, ľudia, kolegovia, prostredie. Všetko. Dva týždne som pracovala v BA a dva týždne doma. Neskôr som to plánovala posunúť na tri týždne v BA a potom natrvalo v BA. Bola som síce veľmi vyčerpaná zo sťahovania (lebo na všetko som bola opäť sama), no vidina dosiahnutia môjho cieľa bola silnejšia. Dávala mi vnútorné uspokojenie a silu vytrvať. Už vtedy som vedela o druhej vlne "koruny", ktorá mala prísť okolo septembra. Nenechala som sa tým odradiť a slepo som šla za svojimi snami...
...pokračovanie zajtra ♥
styld
Žiadne komentáre: